Mýtus „dobrého“ ateistu

Mýtus „dobrého“ ateistu je argument, ktorým sa mnoho ľudí snaží poprieť kresťanstvo. Tvrdia, že môže existovať ateista, ktorý síce v Boha neverí ani ho neoslavuje, napriek tomu zostáva morálne dobrým človekom, ktorý usiluje o blaho druhých. Bolo by podľa nich nespravodlivé odsúdiť niekoho takého len preto, že nenašiel na Božiu existenciu dostatok dôkazov.

Aj keď sa jedná o obľúbenú námietku, vo svetle Písma neobstojí.

Po prvé (1) preto, že podľa Písma žiadni skutoční ateisti neexistujú. Každý človek vie, že existuje jediný pravý Boh, pretože to, čo je o ňom možno poznať, je ľuďom zrejmé. Boh im to zjavil cez stvorenie, takže sú bez výhovorky.

Po druhé (2), Písmo tvrdí, že hlavná prekážka viery vo svojej podstate nie je intelektuálna, ale morálna. Slovami žalmistu je blázon ten, kto si v srdci hovorí, že Boha niet. Niečo takéhoto totiž netvrdí preto, že má nejaké intelektuálne výhrady, ale skazené srdce, ktoré túži páchať zlo. Netúži po Bohu a ani po jeho morálnych princípoch, a tak popiera oboje. Vo viere mu nebráni nejaký sofistikovaný intelektuálny argument, k popieraniu pravdy ho vedie jeho vlastná bezbožnosť a neprávosť.

Po tretie (3), Písmo popiera existenciu morálne ušľachtilých ateistov, pretože bez Božej milosti „niet spravodlivého ani jedného“ (Rím. 3/10-12). To, že sa niekto chváli morálnymi hodnotami, ešte neznamená, že je morálne bezúhonný. Spravodliví nie sú tí, ktorí spravodlivosť schvaľujú či ju sami dokonca propagujú, ale tí, ktorí ju skutočne aj činia.

Po štvrté (4), tvrdenie, že odsúdiť „dobrého“ ateistu nie je nespravodlivé je veľmi humanistický a na človeka zameraný výrok. Ak je stredobodom vesmíru človek, tak potom sú ľudia zodpovední sami voči sebe. Ak je však stredobodom vesmíru Boh, sme zodpovední v prvom rade voči nemu a až potom voči ostatným. Aj keby sa teda neveriaci skutočne svojimi šľachetnými činmi voči ostatným chválil oprávnene, napriek tomu nedal svojej hlavnej zodpovednosti voči Bohu, od ktorého prijíma život, dych a všetko ostatné. A tým sa dopúšťa hriechu ďaleko strašnejšieho, než aké sú všetky previnenia, ktoré je možné spáchať voči ľuďom dohromady.

A konečne po piate (5), i zdanlivo počestný ateista je vinný a to nielen preto, že odmieta vzdať slávu Bohu, ale tiež preto, že ho o ňu okráda. Všetci sa rodíme celkom morálne porušení a duchovne skazení. Jedine, čo obmedzuje zlo a spôsobuje, že sa ako tak ľudia zdajú byť navonok dobrí, je všeobecná Božia milosť. Keby nám ju Boh odoprel a my by sme zostali odkázaní len na svoje vlastné srdce, ľudstvo by sa bezpochyby veľmi skoro vyvraždilo, ale ešte predtým by sme si tu spôsobili doslova peklo na zemi. Božia milosť udržuje spoločnosť v relatívnom poriadku, aby v nej Hospodin, navzdory ľudskej biede a beznádeje, mohol doviesť svoje spásne dielo až do konca. To, čo ľuďom bráni stať sa sériovými vrahmi a čo ich naopak vedie k skutkom, navonok ušľachtilým a správnym, nie je humanizmus, etické cítenie ani silné morálne presvedčenie, ale jedine láskavá prozreteľnosť Boha, ktorý pôsobí všetko podľa rady svojej vôle (Ef. 1/11).  Keď teda ateista tvrdošijne popiera existenciu Boha, ktorý svojou milosťou krotí ľudské zlo a dáva ľuďom aspoň vonkajšiu podobu láskavosti, je to zločin. Prečo? Pretože ateista si potom všetku slávu za svoje dobré skutky nárokuje sám, namiesto toho aby ju vzdal Bohu, ktorému právoplatne patrí. A to z neho, to jest z ateistu, robí toho najodpornejšieho zlodeja, škaredého podvodníka, ktorého odsúdenie je spravodlivé.

Vďaka Bohu, za jeho milosť a zľutovanie. Ježiš nás neprišiel zachrániť, pretože sme boli hodni  záchrany.

Úryvok z knihy Paula Waschera „Moc a posolstvo Evanjelia“